Cesta môže byť cieľ

 no neviem ako ten zvuk napodobniť je proste hrozný, niečo ako človek ktorý celý život fajčí, ide umrieť a ešte do toho dostane astmu, chrípku, čierny kašeľ a mor. Celé combo naraz, zle.
Po otvorení okna samozrejme ešte horšie ale aspoň prievan vo vyššej rýchlosti prehlušuje tú smrť čo ide z pod kapoty. Z toho sa dá hneď vydedukovať že petrolhead z toho veľmi veľký pôžitok nebude mať, ale čo sa dá robiť treba si niektoré cesty užiť aj v kľude, vizuálne nie len s neustále potiacimi sa rukami. Hneď po pár kilometroch a jednom dvoch decentných pridaniach plynu skáče do muziky nevítaný hosť menom ,,Kontrola Trakcie,,. Výdobytok modernej vedy a techniky ktorý je pre idiotov ktorý si potrebujú dokazovať svoju maličkosť veľkým stádom koní pod kapotou a poznajú plyn iba v binárnej sústave. ON/OFF ale medzi tým nič. Prípadne pre takých ancikristov s nejakým fajne chipnutým TDičkom, ktorý je viac od sadze ako 20 roční komín mojej babky k peci. Stopka na najbližšom parkovisku vyhodila hosťa z domu. Na tachometri sa rozsvietila hrozná kontrolka, ktorá signalizuje že vodič sa práve rozlúčil so svojím životom a ide chladnokrvne popraviť seba aj svoju posádku, prípadne nejakých civilistov pohybujúcich sa voľne po svete. ,,ideálne“ , ešte keby sa tak dal takým gombíkom prepnúť ten neznesiteľný motor. Hold človek nemôže mať všetko.

Po rýchlej zastávke opúšťame parkovisko smerom niekde do neznáma, alebo inak povedané čo Google dal. Prvý bod na itinerári Terchovááá. Po krátkej ceste s množstvom áut a podivných indivíduí ktoré som spomínal vyššie konečne nejaké vzrušo v podobe príslušníkov policajného zboru slovenskej republiky. ,, Chobotííí“ ( každý si domyslí čo som si naozaj zakričal). Horizont odkryl okres Dolný Kubín a cesta začala byť o niečo zaujímavejšia. Po pár križovatkách sa už ocitáme na nejakej veľmi zvláštnej ceste ktorá je svojím zložením #allnatural takže totálne bez asfaltu iba vysypaná nejakým pieskom. Po chvílke sa ale toto šialenstvo skončilo a nastalo opäť cesta, teda taká tá pravá slovenská cesta. Bez jamy ani na krok sem tam nejaká nástraha pre mamuty ale aspoň tu už neboli takmer žiadne autá a človek sa mohol sem tam pokochať kopcom ktoré sa objavovali.

Dorazili sme do ďalšej dedinky kde už bola cesta v pohode, nasledujúca križovatka ale prekvapila keď že zákaz vjazdu bol presne tam kam som JA chcel ísť. Našťastie som sa zachoval ako svedomitý vodič a počas prejazdu okolo značky som si kýchol. A to sa predsa nedá s otvorenými očami! Logicky z toho vyplýva že som žiadnu značku nevidel. Možno po troch kilometroch som už vedel že som spravil dobre keď som sa draka s pokutou nezľakol. Cesta bola totiž úžasná! Začala mierne stúpať a vošla do lesa v lese sa kľukatila, bola stále lepšia a lepšia. Šírkou síce iba pre jedno auto alebo dva Smarty, ale bola fakt dobrá. Na dokonalosti jej ešte pridávalo to že tam zjavne chvíľku predo mnou pršalo a tak bola cesta fest mokrá , a aj dosť, dosť, dooooosť šmykľavá. To znamenalo len jediné zábavu. Na takomto povrchu bolo úplne jedno či má človek 120 alebo 300 koní. Kolesá sa dokázali pretočiť pri výjazde zo zatáčky aj pri absurdne smiešnom výkone. Zopár nečakaných pretáčavých šmykov len posilňovalo ten zvláštny pocit v bruchu. I keď auto o ktorom je reč má úplne tragický motor , všetka periféria počnúc riadením až po tuhosť, kulisu prevodovky , brzdy a podobne je na veľmi veľmi dobrej úrovni. Cesta ubiehala a kde tu pri brzdení ubiehala päta k plynovému pedálu, dokonca začalo pršať. Proste tak dokonalá atmosféra na ceste niekde v horách, kde nie je nikto a ani autá oproti nie sú samozrejmosť bola úžasná.
Po chvíľke zábaviek sa objavovala panoráma ktorá nenechala jeden objektív suchý. To bol jeden z tých momentov keď človek iba vystrie ruky, a chce aby ten pocit, ten moment trval večne. Po popozeraní sa po kopcoch oproti opäť za volant na tú dokonalú cestu. Jazda pokračovala ďalej v celkom ostrom, miestami až trošku hortiacom štýle. Niet sa čo čudovať, dole kopcom to celkom ťahalo, a keďže môj brzdiaci odhad v downhille nie je taký úžasný bola to sem tam riadna bomba.

Cesta už aj vyschla a po chvíľke skončila. Vyliezli sme z lesa a neznámej dedine ktorá sa za chvíľku ukázala ako motoristicky veľmi známa dedina pretože odtiaľto čo by kameňom človek dohodil sa nachádza také žilinské Passo dello Stelvio. Niet sa čo čudovať jasné že som šiel ďalej na Stelivo. Tu sa ale už ukázal motor ako veľmi veľký nedostatok, takže nasledovalo len pootvorenie si okien , sem tam príležitostné písknutie pneu, ale iba vo veľmi decentnom štýle. Iba také na jazyk, aby človek nezabudol že ich stále má. Slovenské Stelvio sa skončilo a nasledovala už len pomalá jazda dedinami domov. Otvorené okno, dobrá muzika, vo výhľade len zapadajúce slnko a nikde žiadne auto. Človeku pri takejto atmosfére ani tá neznesiteľná 50tka neprišla tak nervy žerúca ako v iných prípadoch. Ľudia sa stále za niečím naháňajú, ja nie som výnimkou ale tu bolo zbytočné myslieť na to kam sa ponáhľať. A to mi verte že sa bolo a je kam ponáhľať keď za 6 dní maturujem !
Ďalší progres na ceste sa už nekonal. Nasledovalo iba dohrkotanie domov ktoré bolo už za úplnej tmy. Človeku by ani nemal dôvod z auta vystúpiť keby ho doma nečakala posteľ. Výlet aj napriek tomu že auto nebolo stvorené na mechanické prežívanie orgazmu z jazdy dopadol nad očakávania. Bol to taký wellness za volantom. Nabudúce už možno iba viac paliva a zvoliť iné auto.

P.S. A keď už stále len na to auto nadávam, nie je to tak ako sa zdá. Fokl Fokl ja ta mám rád, len ťa inžinieri stvorili na to aby si ľuďom slúžil a nie na to aby si ľudí bavil. Čo je trochu škoda lebo potenciál tam určite je. Ale ako služobníček si veľmi veľmi dobrý spoločník : - )